Ekonomické argumenty pre zmeny v drogovej legislatíve môžme rozdeliť na dve časti:
1. týkajúce sa ukončenia kontraproduktívnych, stratových politických a trestnoprávnych programov, ktoré sú postavené na myšlienke prohibície a represie,
2. týkajúce sa situácie a možností alternatívnej drogovej politiky, ktoré by priniesol vládou podporovaný výskum a štúdium drog, využitie systému pokút v režime dekriminalizácie, prípadne regulovaný obchod v prípade legalizácie.
V tomto článku sa venujeme najmä prvej časti problematiky.
Predovšetkým si treba položiť otázku: čo určuje cenu drogy? Okrem nákladov spojených s výrobou sú to predovšetkým dva faktory: riziko spojené s výrobou a distribúciou (konkurenčný boj na čiernom trhu, práca v utajení a náklady s tým spojené) a úplatky na všetkých úrovniach od najvyšších štátnych predstaviteľov až po policajnú hliadku na ulici. Medzi oblasťami, kde sa produkuje kokaín a heroín resp. ópium, najmä v rozvíjajúcich sa krajinách (ako Afganistan a Kolumbia), a krajinami, kde sa predáva (ako EÚ a USA), sa hodnota drog zvýši až o 17 000 %. Priamym následkom takto navýšenej ceny drog je situácia, v ktorej sa osoba závislá na danej droge snaží získať peniaze na jej nákup krádežou, prostitúciou a pod. Čiže ako je zrejmé, nie samotné užívanie drog je príčinou ďalšej trestnej činnosti, ale práve prohibícia generujúca vysoké ceny drog. Ako je známe, drvivá väčšina užívateľov drog nemá nijaký typický drogový problém, pokiaľ je solídne finančne zabezpečená, alebo nedôjde k iným komplikáciám. Zbytok užívateľov sa neskôr vyprofiluje do sociálnej skupiny, ktorú mylne považujeme za charakteristickú pre drogovú scénu. Táto skupina sa potom negatívne prejavuje v sociálnych vzťahoch a pácha často aj kriminálnu činnosť motivovanú snahou získať peniaze na drogu. Preto tiež akékoľvek sprísňovanie represívneho programu drogovej politiky je len nepochopením situácie. Jediným dôsledkom sprísnenia represie je zvýšenie ceny drogy, a tým pádom rizikovejšie jednanie konzumenta a zároveň vznik nových dílerských sietí motivovaných práve týmto zvýšením ceny. Navyše represia v praxi typicky postihuje najmä konzumenta, a to selektívne podľa jeho ekonomického zázemia, stykov a sociálneho postavenia, a len veľmi zriedkavo dílera. Dôvodom je korupčná prax a v poslednom období aj presun trhu do oblastí internetu, v ktorých právne inštitúcie nemajú žiadnu plošnú možnosť kontroly.
Zákazom výroby, predaja a držby drog štát generuje špecifickú skupinu protagonistov čiernej ekonomiky, ktorí si so zákonmi nerobia starosti. Naopak, štát by mal prevziať kontrolu (ako vraví aj správa Svetovej komisie pre drogovú politiku z r. 2014 s názvom „Taking Control: Pathways to Dug Policies That Work“). Inak dochádza k nahradzovaniu relatívne bezpečných drog potentnejšími menej chemicky čistými, alebo celkom novými drogami s neznámymi dôsledkami a väčšinou aj silne adiktívnymi (schopnými vyvolať závislosť). V období alkoholovej prohibície bol problém zohnať pivo, pretože z praktických dôvodov sa ponuka čierneho trhu zredukovala na destiláty. Podobné je to aj v prípade súčasnej drogovej prohibície. To sa prejavuje aj v prípade najrozšírenejších a najmenej škodlivých, konopných drog. Konzument väčšinou netuší, akú odrodu si kupuje, aká je potentná a aké má špecifické účinky. To zvyšuje riziko napr. panického ataku a následného neracionálneho jednania, najmä u prvokonzumentov. Ďalej treba spomenúť, že niektorí díleri pri pestovaní konope pridávajú do substrátu okrem umelých hnojív aj olovo a predávajú nedosušený materiál kvôli vyššej hmotnosti produktu, čo ide samozrejme tiež na úkor zdravia konzumenta (konopa má výbornú schopnosť absorbovať škodliviny zo substrátu, pri nedosušení vzniká riziko plesní).
Známa kontroverzná reklama na vodku bola umiestnená aj pred Centrom pre liečbu drogových závislostí
Tiež treba poukázať na dvojtvárnosť takej drogovej politiky, ktorá vyslovene v znení zákona vymedzuje voľné pole pre šírenie toxikománie v prípade alkoholu ("Kto zvádza iného na zneužívanie inej návykovej látky než alkoholu alebo ho v tom podporuje alebo kto zneužívanie takej látky inak podnecuje alebo šíri, potrestá sa odňatím slobody na jeden rok až päť rokov"). Pritom je známe, že práve alkohol má na svedomí najviac škôd (vrátane ekonomických strát), či už pre samotného užívateľa, ako aj pre jeho okolie. (Do toho je potrebné zarátať nemalé výdavky na zdravotnú starostlivosť v súvislosti s dôsledkami alkoholizmu.) Ak sme dokázali výrazne znížiť užívanie tabakových výrobkov rôznymi reštrikciami a zdravotníckou osvetou bez toho, aby sme ich zakazovali, prečo nechceme zvoliť rovnaký postup aj v prípade ostatných drog, a prečo navyše všetkým drogám, vrátane tých legálnych, nevhodným prístupom dodávame auru „zakázaného ovocia“? Nie je to tak trocha (ne)chcená reklama?
Vojna proti drogám je výborným požieračom štátnych peňazí. Financovanie úradov, polície, väzníc a mimovládnych organizácií s cieľom „zbaviť svet drog“ je v období anonymného internetu ak nie smiešne, tak prinajmenšom zbytočné.
V Slovenskej republike je ročne za držbu nepatrného množstva drogy stíhaných cca 1000 osôb. Kriminalistická expertíza a znalecký psychiatrický posudok patria k vyčísliteľným položkám trestného stíhania a tvoria dohromady stratu cca 500 000 € ročne. Ak by sme prikročili k modelu dekriminalizácie, v ktorom by bol užívateľ potrestaný pokutou, ako to je v prípade priestupku, takýto systém by naopak generoval zisk, ktorý by bolo možné použiť na účinné preventívno-vzdelávacie programy.
Ako sme ukázali, alternatívna drogová politika nie je výhradnou agendou liberálnych politických skupín, ale nevyhnutnou racionalizáciou, na ktorej by sa mali zhodnúť rovnako konzervatívni politici ako aj liberáli. Bez ohľadu na rôzne interpretácie ľudských práv a slobôd je svetovým trendom opúšťanie represívnej politiky, ktorá nefunguje, pochopenie a prijatie faktu, že drogy sú súčasťou života v spoločnosti, a prijímanie takých programov, ktoré negatívne dôsledky tejto skutočnosti redukujú na minimum.
